Liturgický rok sa v Katolíckej cirkvi končí slávnosťou Krista Kráľa, na ktorého sa Otec rozhodol všetko zamerať a v ňom zjednotiť. Nedeľa Krista Kráľa je poslednou nedeľou liturgického roka. Ďalšia nedeľa už bude prvou adventnou (Advent – príprava na slávnosť Narodenia Pána) a začne sa ňou nový liturgický rok.

Sviatok Krista Kráľa zaviedol pápež Pius Xl. a stanovil preň poslednú októbrovú nedeľu. Prvýkrát sa nedeľa Krista Kráľa slávila na konci Svätého roka 1925 ako svedectvo lásky Cirkvi voči svojmu božskému Ženíchovi, preto bola spojená s modlitbami a poklonami, ktoré mali vzbudzovať v srdciach veriacich túžby a predsavzatia naprávať svoj život, aby Krista lepšie prijímali za svojho Pána a Kráľa.

Modlitba zasvätenia ľudstva Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu pred vystavenou Oltárnou sviatosťou od začiatku bola a je obdarená úplnými odpustkami. Liturgickou reformou po Druhom vatikánskom koncile bol tento sviatok povýšený na slávnosť (najvyšší stupeň slávenia) a bol preložený na poslednú, tridsiatu štvrtú tzv. "cezročnú" nedeľu v roku.

Biblický základ slávnosti Krista Kráľa je v Modlitbe Pána - "príď kráľovstvo Tvoje..." Navyše, hlavným dôvodom Ježišovho ukrižovania bol titul "židovský kráľ'. V štvrtom evanjeliu Ježiš priznáva, že je kráľ, ale jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta, a že sa na to narodil a na to prišiel na svet, aby vydal svedectvo pravdy.

Keďže Kristovo kráľovstvo nie je z tohto sveta, nemieni ani meniť vonkajšie okolnosti nášho života. Ale rieši základný problém sveta a to je hriešnosť človeka. Oslobodzuje nás od egoizmu, skrze prijatie Ježiša na trón nášho srdca. Boh nás aj v tomto svete chce vychovať, pre kráľovstvo svojho milovaného Syna. Božie Kráľovstvo sa objavuje tam, kde sa človek začína riadiť slovom Božím. A to môžeme okúsiť už teraz, keď sa toto Slovo stane pre nás naším Životom, našou Pravdou i našou Cestou.

Ak je Božie Slovo riadiacim princípom nášho života, už teraz žijeme Božie Kráľovstvo a aj keď žijeme ešte na tomto svete, nežijeme pre tento svet, ktorý sa pomíňa, ale začali sme svoju večnú existenciu. Sme vykúpení a sú nám odpustené hriechy. Sme oslobodení, ale zo svojho väzenia musíme vystúpiť sami a v tomto tkvie problém našej pozemskej existencie. Pozhadzovať a prerušiť všetky väzby, ktoré nás zväzujú s Kráľovstvom temnôt, do ktorého sme narodili svojím prirodzeným zrodením.

Sv. Pavol, ktorý vďaka Kristovej milosti videl lepšie a ďalej ako my, nadšene oslavuje Boha: „Bratia, s radosťou ďakujeme Bohu Otcovi, že nás urobil schopnými mať účasť na podiele svätých vo svetle. On nás vytrhol z moci temnôt a preniesol do Kráľovstva svojho milovaného Syna, v ktorom máme vykúpenie a odpustenie hriechov.“

Horlivo sa teda modlime a hovorme nášmu Otcovi, ktorý je na nebesiach: „Posväť sa tvoje meno, príď tvoje kráľovstvo“.