V tomto mesiaci Cirkev upriamuje našu pozornosť na „posledné záležitosti“ človeka. Končí sa liturgické obdobie cirkevného roka a celý mesiac je preniknutý atmosférou spomienok na našich zomrelých blízkych.. Nie je to však atmosféra smútku, ale nádeje na vzkriesenie. Hneď v úvode mesiaca nám liturgické texty vykresľujú radostný obraz spoločenstva svätých, ktorí už dosiahli večný život s Bohom (1. november – Sviatok všetkých svätých) a tiež nám pripomínajú že k tomuto cieľu smerujeme všetci a naši nebeskí patróni nám pri tom pomáhajú. S láskou spomíname na všetkých, ktorí na uvedenie do nebeského spoločenstva ešte čakajú a preto potrebujú naše modlitby (2. november – Spomienka na všetkých verných zosnulých). Takto sa nám predstavuje celá cirkev (oslávená, trpiaca a putujúca).
Cirkev je podľa Katechizmu Katolíckej Cirkvi spoločenstvom svätých osôb. Existuje v troch stavoch: putujúca (bojujúca), očisťujúca sa (trpiaca), oslávená (víťazná, blažená). Všetci totiž – či živí, alebo už zosnulí – tvoria jedinú Cirkev a sú navzájom spojení v Kristovi. A podľa stálej viery ich vzájomné spojenie sa upevňuje spoluúčasťou na duchovných dobrách.
Veriaci v tejto nádeji dodnes pokračujú. Veríme, že nielen svätí, žijúci v už oslávenej Cirkvi, pomáhajú svojím príhovorom nám, putujúcej Cirkvi, ale aj my môžeme svojimi prosbami, modlitbami a obetami pomáhať zomrelým, ktorí sa ešte potrebujú očistiť, aby dosiahli spoločenstvo s Bohom. Preto sa celá Cirkev v týchto dňoch modlí za duše v očistci a vyprosuje im plnomocné odpustky, ktoré sa môžu privlastniť iba dušiam v očistci. Podmienkou, aby sme im túto milosť mohli vyprosiť je: vzbudiť si úmysel získať odpustky, pristúpiť k sviatosti zmierenia, prijať Telo Kristovo, vylúčiť akúkoľvek pripútanosť ku hriechu (aj všednému), pomodliť sa na úmysel sv. Otca (napríklad Otče náš, Zdravas Mária, Sláva Otcu, Verím v Boha), od 1. do 8. novembra nábožne navštíviť kostol, kaplnku alebo cintorín, prípadne kryptu v kostole a pomodliť sa za zomrelých.
Venujme teda v týchto dňoch svojím blízkym zosnulým tichú spomienku a modlitbu ako poďakovanie za lásku, ktorú nám dávali, kým s nami boli. Venujme ju i tým, ktorých sme nepoznali, ale možno práve našu modlitbu potrebujú.
„A hľa, videl som sväté mesto Jeruzalem, nové, zostupovať z neba od Boha. Bolo vystrojené ako nevesta, ozdobená pre svojho ženícha. (...) V tom (meste) bude trón Boží a Baránkov a jeho služobníci mu budú posluhovať. Budú vidieť jeho tvár a na čelách budú mať jeho meno. Nebude už viac noci a už nebudú potrebovať svetlo lampy, ani svetla slnka, lebo Pán Boh im bude svietiť. Kraľovať budú na veky vekov.“
Zjav 21, 2; 22, 3-5
